Keď som mu prvýkrát odomykal dvere, nepozeral sa na steny ani na podlahu. Rozhliadol sa a povedal: „Tu by sa dalo normálne žiť.“ A presne o tom ten byt je.
Hľadal miesto, kam príde večer z práce a nebude mať pocit, že ho čaká ďalší zoznam povinností. Chcel hotový domov, nie projekt na víkendy. Sadol si v obývačke, chvíľu bol ticho a len sledoval svetlo v miestnosti. Vtedy som vedel, že sme blízko rozhodnutia.
V kuchyni si hneď predstavil rána pred odchodom do práce. Nie v zhone, ale v pokoji. Jednu izbu si nechal ako spálňu a druhá mala byť zatiaľ pracovňa – „kým sa život nerozhodne inak,“ povedal so smiechom. Páčilo sa mu, že priestor mu dáva možnosti, ale nič mu nenúti.
Na balkón vyšiel len na chvíľu, nadýchol sa a povedal: „Toto bude moje miesto na kávu.“ Neboli to veľké plány, skôr obyčajné predstavy každodenného života. A práve tie rozhodli.
Podpis zmluvy bol rýchly. Nie preto, že by sa ponáhľal, ale preto, že mal jasno. Nehľadal dokonalosť z katalógu. Hľadal miesto, kde sa bude cítiť dobre hneď od prvého dňa.
Teraz je rad na vás – prísť, otvoriť dvere a začať si tu písať svoj vlastný príbeh.
